V čase druhej svetovej vojny bol Vranovský
okres súčasťou Šarišsko – zemplínskej župy, ktorej vedenie sídlilo
v Prešove. Do okresu bolo začlenených skoro 50 obcí. Podľa ščítania
obyvateľstva v roku 1940 žilo v okrese 33 581 obyvateľov rôznych
národností. Najviac bolo Slovákov – skoro 29 tisíc. Žili tu však aj
obyvatelia národnosti českej (44 osôb), nemeckej (399 osôb bývajúcich
hlavne v katastri obcí Michalok a Merník), maďarskej (64), poľskej
(87 osôb bývajúcich v okolí Jasenoviec), ukrajinskej – rusínskej (80),
a k židovskej sa hlásilo až 1 858 osôb. Náčelníkom okresného úradu
vo Vranove bol vo vojnovom období Alexej Lejko.
Rozhodujúcou vládnou politickou silou (a vlastne aj jedinou) v okrese sa po
celé obdobie svetovej vojny stala Hlinkova slovenská ľudová strana (ďalej
iba HSĽS) a jej predstavitelia, ktorej okresným predsedom vo Vranove bol
Alexander Džatko. Predstavitelia tejto strany vo Vranove a v celom okrese
pomerne tvrdo plnili a presadzovali opatrenia, hlavne politicky a rasovo
motivované, nariaďované “ zhora ” od svojich nadriadených začiatkom
40. rokov. 20. stor. Prejavovalo sa to zvlášť pri “riešení” tzv.
židovskej otázky. Možno, že aj pod vplyvom ich prílišnej horlivosti došlo
k radikálnemu poklesu počtu obyvateľov židovskej národnosti v okrese
Vranov – z 1 821 Židov (r. 1941) na 24 Židov (leto r. 1944). Veľa
Židov bolo odtransportovaných do koncentračných táborov (zvlášť do
Oswienčimu) – najviac v roku 1942.
Predvojnové politické strany, ktoré pôsobili v politike na okresnej
úrovni – komunisti, socialisti, sociálni demokrati a iní mali po roku
1938 zakázanú politickú činnosť pre nepriateľský postoj
k novovytvorenému štátu. Ich stúpenci boli prenasledovaní (hlavne
komunisti J. Sabo, Š. Demčák a iní, ktorí boli zatváraní do väzenia –
Ilava), ale zároveň často aj napriek perzekúciám dávali svoje postoje
najavo – prostredníctvom letákových akcií, občianskej neposlušnosti,
slovnými prejavmi nespokojnosti a pod. Ťažkosti so štátnou mocou mali aj
iní napr. aj JUDr. Cyril Daxner, vranovský advokát, ktorý bol známy tým,
že bol tvrdým zástancom bývalej Československej republiky. Práve zo
spomínaných osôb, ale aj mnohých ďalších nemenovaných, sa formovali
účastníci budúceho protifašistického odboja – komunistického aj
občianskeho. Formovanie odboja sa začalo už v roku 1942 a jeho ozbrojené
formy už v lete 1943. Ozbrojená forma bola spojená s činnosťou
partizánskych skupín, predovšetkým s činnosťou jednotky, neskôr
partizánskeho zväzku Čapajev, ktorý od leta 1943 pôsobil v Slánskych
vrchoch, ale svojim dosahom a pôsobnosťou zasahoval do okresov Prešov,
Bardejov, Giraltovce a od roku 1944 aj do Stropkova, Humenného, Svidníka.
Velenie čapajevovcov (Ľ. Kukorelli, I.K.Baľuta) spolupracovalo aj s inými
partizánskymi jednotkami, ktoré v okrese Vranov vznikli (skupina Pučkov),
alebo tu začali pôsobiť (hlavne v lete 1944 – jednotky Majorov, Za
rodinu, Pugačev, Požarskij). Komunistický a občiansky odboj vo Vranovskom
okrese pomerne dobre spolupracovali, hoci od štátnej moci im hrozili zvlášt
v prvej polovici roku 1944 rozsiahle protiúdery nasmerované k rozbitiu
protifašistického odboja (ich výsledkom bolo napr. zlikvidovanie
partizánskej jednotky Pučkov, zatknutie pomerne značného počtu členov
hlavne občianskeho odboja sformovaného okolo osoby JUDr. C.Daxnera a pod.).
Výsledkom spolupráce bola pomerne slušná podpora existujúcich
partizánskych jednotiek, ktoré svojimi ozbrojenými akciami oslabovali miestnu
štátnu moc v okrese a na Slovensku. V lete roku 1944 sa k hraniciam
Slovenska približoval sovietsko – nemecký front. Protifašistické sily na
území Slovenska sa výrazne aktivizovali (vrátane ozbrojených zložiek
pôsobiacich na území okresu Vranov). Zintenzívnili sa jednania so
zahraničným odbojom (Londýn, Moskva), jeho predstaviteľmi a partnermi
v protihitlerovskej koalícii.
Na Slovensku sa pripravovalo ozbrojené povstanie. Na pôde okresu Vranov
v lete 1944 intenzívne rokovali vedenia partizánskych skupín
s predstaviteľmi velenia východoslovenských divízií, ktoré sa mali
aktívne zapojiť do povstania a vojenskou silou (vyše 20 tisíc vojakov)
zabrániť v ďalšom posilňovaní nemeckej obrany na východe štátu. Tak sa
mal vraziť klín do chrbáta nemeckej obrany v Karpatoch, čo malo napomôcť
urýchliť postup Červenej armády a oslobodiť územie východného Slovenska.
Povstanie prepuklo koncom augusta 1944, ale plány na východe sa nerealizovali
podľa pôvodných zámerov. Napriek skoro dvojtýždňovému odporu partizánov
a zvyškov vojakov z dvoch východoslovenských divízií (boje prebiehali
hlavne na území okresu Vranov) sa nemcom podarilo stabilizovať situáciu na
východnom Slovensku.
Termín oslobodenia sa však neustále približoval. Vojenská operácia
Červenej armády v Karpatoch – na Dukle znamenala začiatok oslobodzovania
Slovenska. Nemecké vojská viedli na Slovensku obranné boje a slovenská
vládna moc slabla a chystala vojnové opatrenia. Týkali sa predovšetkým
okresov východného Slovenska. Už v prvej dekáde novembra 1944 vydal
okresný náčelník A. Lejko z Vranova príkazy na evakuáciu podľa
vypracovaných plánov, ktoré predpokladali postupnú evakuáciu na základe
existencie jednotlivých notariátov. Termíny odsunov sa dohodli aj s vedením
nemeckých ortskomandatúr a poľných žandárov, ktorí mali evakuantov
sprevádzať. Z predchádzajúcej dobrovoľnej evakuácie sa po čase stala
nútená, pretože sovietsko – nemecký front sa ku koncu novembra výrazne
priblížil k hraniciam okresu. Miestom evakuácie obyvateľov okresu sa mali
stať okresy Liptovský Mikuláš a Ružomberok. Mnoho obyvateľov odmietalo
odísť, ale aj velenie nemeckých vojsk nechcelo pustiť na evakuáciu
schopných mužov, ktorých využívali pri stavbe obranných postavení a to aj
v prednej bojovej línii, ktorá sa koncom novembra 1944 rysovala okolo obcí
Slov. Kajňa, Malá Domaša, Žalobín atď.
Koncom novembra 1944 sa vojská Červenej armády – IV. ukrajinského front,
v ktorého zostave bojovala l. gardová armáda gen.plk. A. Grečka a
18. armáda gen.por. Gastiloviča priblížili k riekam Ondava a Topľa. Tak
sa začali niekoľkotýždňové boje o oslobodenie územia okresu Vranov.
Na územie nášho okresu sa prvé nemecké jednotky dostali už v období
septembra 1944, keď boli nasadené na potlačenie Povstania, a časť z nich
tu zostala až do ústupu. Spočiatku plnili iba tylové povinnosti. Na
kelčianskom veľkostatku sa tak usadila skupina nemeckých vojakov –
špecialistov na opravu poškodenej vojenskej techniky, v Zamutove sa
zdržiavali asi dve čaty vojakov plniacich strážnu službu (vojenskú
kuchyňu mali u Jána Mattu – Štoffu), aj v Nižnom Hrabovci boli vojaci,
ktorí mali pravdepodobne na starosti dočasne zriadený “ tábor ” pre
ruských zajatcov v priestoroch, kde dnes stojí základná škola.
S približovaním frontu sa na územie okresu sťahovali aj frontové bojové
jednotky, nie len nemeckej, ale aj maďarskej armády. Od 23. novembra 1944 sa
začalo oslobodzovanie prvých vranovských obcí. V severovýchodnej a južnej
časti okresu prebiehala nútená evakuácia obyvateľov a ustupujúce nemecké
jednotky zanechávali za sebou zničené mosty, prach a popol po zhorených
domoch. Len niekoľko príkladov. V Žalobíne zostalo z pôvodného počtu
115 domov celých iba 6 – 8 budov, v Kelči z 97 budov zostali celé
4 domy a kostol, v Malej Domaši z 58 domov zničili 53 budov,
v Ondavských Matiašovciach zo 103 stavenísk zostalo 5 nepoškodených a
pod. Do konca novembra 1944 postúpili ruské vojská až k rieke Ondave. Obe
bojujúce strany preskupovali sily a nemci začali formovať na brehoch Ondavy
svoju obranu, pričom chceli využiť rozvodnenú rieku. Od decembra 1944 až
do polovice januára 1945 sa v podstate začala zákopová vojna, ktorá
spočívala v podstate zo vzájomného delostreleckého a mínometného
ostreľovania. Sovietskym vojakom sa ešte v priebehu prvých decembrových
dní 1944 podarilo postúpiť o pár kilometrov na juhu smerom k Vranovu, ale
aj to za cenu strát, pričom oslobodili obce Cabov, Davidov, Kamennú Porubu a
iné. Ale celé už aj spomínané územie sa stalo na niekoľko týždňov
bojiskom. Aké to malo dôsledky. Už oslobodené obce v južnej časti okresu,
kde boli zakopaní Rusi sa stali terčom delostreleckých prepadov a
vzájomných menších bojoch za účasti tankovej a obrnenej techniky. Hrozba
zo strany nemcov číhala v smere od Hencoviec ( nemci v obci vypálili
80 domov a zničili aj kostol ) a ich opevnených bodov smerom na Banské a
Vechec. Od severovýchodu v smere Sl. Kajňa – Kvakovce za Ondavou ovládali
toto územie nemci a podporovali ich aj niektoré maďarské jednotky. Bolo tu
aj tzv. pásmo nikoho, v ktorom sa často pohybovali aj miestni obyvatelia,
ktorí sa nepodriadili evakuácii. Viacerí z nich sa stali obeťou
ostreľovania (Michal Serafín a Alžbeta Kominská z Kamennej Poruby, Tomáš
Rataj z Niž. Hrabovca, Jozef Michľo a Michal Jenčo z Kladzan, M a P. Berta
z Dl. Klčova, Andrej Leško z Čičavy a iní).
V polovici januára 1945 sa podarilo prelomiť nemeckú obranu na Ondave a
prvé sovietske jednotky vstúpili do opusteného Vranova 18. januára 1945,
v ktorom zostalo len niekoľko desiatok obyvateľov skrývajúcich sa
v pivniciach, či blízkom okolí mesta. Niektorí obyvatelia sa pred vojnovou
hrôzou skrývali až v Merníku v opustených baniach. Osloboditeľov však
privítali tí, ktorí tu v meste zostali. Mesto bolo ustupujúcim nemeckým
vojskom čiastočne zničené a podľa niektorých údajov z 548 domov
evidovaných vo Vranove bolo 10 úplne zničených, 16 čiastočne (medzi nimi
hotel Praha, pošta, súd, či ľudová škola). Počas pobytu nemcov v meste
bol značne zdevastovaný aj archív mesta a okresného úradu. V budove
forgáčovského kaštieľa (nachádzalo sa tu aj sídlo okresného úradu) sa
podľa niektorých tvrdení na sklonku roku 1944 nachádzalo aj nemecké
väzenie, v ktorom boli internovaní zajatci a nemcom nepohodlné osoby.
V priebehu nasledujúcich dvoch dní – 18. a 19. januára postupovali
ruské jednotky bez väčšieho odporu nepriateľa smerom k Prešovu.
Oslobodzovali jednu obec za druhou. Neobišlo sa to bez strát na všetkých
stranách. V obci Soľ mali nemci ešte pred ústupom poľnú nemocnicu
(umiestnenú v miestnej evanjelickej škole) a na pozemku Andreja Hlada
obyvateľa Soli zriadili cintorín, kde chovali padlých na bojiskách a
v lazarete. V Hencovciach sú na miestnom cintoríne pochovaní traja nemeckí
vojaci – G. Schmeide, H. Franke, K. Stache. V roku 1944 na cintoríne vo
Vyšnom Žipove pochovali viacero nemeckých vojakov, padlých na fronte, alebo
zomrelých v miestnom poľnom lazarete zriadenom v žipovskom kaštieli. V r.
1992 bolo na žipovskom cintoríne exhumovaných 22 nemeckých vojakov a
prevezených na spoločný nemecký cintorín. Poľný lazaret a dočasný
cintorín pre ruských vojakov bol zriadený v decembri 1944 v obci Nižný
Hrušov. Straty na ľudských životoch však boli aj medzi civilným
obyvateľstvom. Dňa 19. januára 1945 bol oslobodený už celý Vranovský
okres a sovietske vojská už rýchlym tempom postupovali ďalej na západ
smerom k Prešovu a Levoči.
Mgr. Peter Šafranko
Vlastivedné múzeum Hanušovce n.T.