27. januára si pripomíname utrpenie šiestich miliónov Židov, ktorí boli obeťami holokaustu počas druhej svetovej vojny. Tento pamätný deň vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN 1. novembra 2005 na počesť oslobodenia najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim) v roku 1945.
Slovo holokaust pochádza z gréckeho slova holo, čo znamená celý a kaustos – spáliť. Tento výraz sa spája s úmyselným pokusom vyhladiť židovskú rasu v Európe v rokoch 1941 až 1945. Hovorím o najtemnejšom období našich dejín, ktoré prinieslo židovskému obyvateľstvu veľké utrpenie.
Na území našej krajiny síce nevznikol ani jeden koncentračný tábor, avšak existovali u nás sústreďovacie a pracovné tábory. Zo sústreďovacích táborov boli Židia deportovaní priamo do vyhladzovacích táborov v Poľsku a Nemecku. Pracovné tábory vznikali tam, kde bola potrebná pracovná sila na budovanie strategických stavieb akými boli cesty, hrádze, vodné kanály, železničné mosty, trate a podobne. Do týchto pracovísk boli zaraďovaní mladí a fyzicky zdatní židovskí muži.
Na Slovensku boli zriadené tri veľké židovské pracovné tábory. Všetky boli situované na západnom Slovensku (Nováky, Sereď, Vyhne). Každý z týchto táborov sa špecifikoval na konkrétny druh práce. V Novákoch to bolo krajčírstvo, v Seredi stolárska výroba a vo Vyhniach to boli stavebné práce na výstavbu tamojších kúpeľov a výroba chemotechnických výrobkov (vazelína, prášky na čistenie, mydlá a pod.) V každom z týchto táborov pracovali stovky židovských robotníkov spolu so svojimi rodinami. Každý tábor sa venoval aj poľnohospodárstvu, čo mu zabezpečovalo jeho sebestačnosť.
Práca v týchto táboroch bola pre Židov, podľa predstáv politickej garnitúry, trestom za to, že dovtedy sa venovali len neužitočnej práci, obviňovali ich z príživníctva na slovenskej spoločnosti. Pracovať mali muži od 18 do 60 rokov a týmto spôsobom chcela vláda vyradiť židovskú komunitu z hospodárskeho života.
Na vybudovanie pracovného tábora na východnom Slovensku, ktorý mal vzniknúť podľa vzoru už existujúcich na západe krajiny, vynaložilo ministerstvo vnútra veľké úsilie. Rozhodol o tom vtedajší predseda slovenskej vlády Alexander Mach. Podľa jeho predstáv mal byť tábor vybudovaný na území Šarišsko-zemplínskej župy. Najvhodnejšie miesto pre jeho výstavbu mali spoločne vytipovať župný predseda HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a súčasne poslanec slovenského parlamentu Matej Huťka a župan Šarišsko-zemplínskej župy Andrej Dudáš.
Huťka a Dudáš sa stretli v decembri 1943 a za najvhodnejšie miesto pre umiestnenie tábora určili počas rokovaní kaštieľ Júliusa Dessewffyho vrátane priľahlého parku a hospodárskych budov. Ten sa nachádzal v obci Hanušovce nad Topľou, teda v Šarišsko-zemplínskej župe, ako žiadal Mach.
Dôvodov, prečo si Huťka a Dudáš vybrali práve toto miesto, bolo hneď niekoľko. V prvom rade mal kaštieľ v rámci župy výbornú strategickú polohu – obec s kaštieľom bola situovaná uprostred župy. Ďalším plusom zvolenej lokality bol fakt, že priamo v obci sa nachádzala železničná stanica, ležiaca na novovybudovanej železničnej trati Prešov – Strážske. Blízkosť železničnej stanice bola pre umiestnenie tábora dôležitá z toho dôvodu, že v súvislosti s tzv. konečným riešením židovskej otázky plánovali vrchní predstavitelia Slovenskej republiky v prípade potreby deportovať Židov priamo z pracovného tábora do koncentračných táborov v nacistami okupovanom Poľsku, resp. v Nemecku. Okrem toho sa tu nachádzal aj obvodný notársky úrad, žandárska stanica, poštový a telegrafický úrad a v obci bola zavedená elektrina.
Vzniku židovského pracovného táboru v Hanušovciach nad Topľou nahrávala aj tá skutočnosť, že v obci už skúsenosť s podobným „zariadením“ mali. Od júla do novembra 1942 tu totiž sídlil pracovný útvar pre Rómov a tzv. asociálne živly vrátane hlavného štábu, ktorý bol v obci zriadený v súvislosti s výstavbou už spomínanej železničnej trate Prešov – Strážske.
Župan Andrej Dudáš informoval prezídium ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zámere vybudovať židovský pracovný tábor v Hanušovciach nad Topľou listom zo dňa 29. decembra 1943. Ministerstvo vnútra reagovalo na županov list 10. januára 1944. Vo svojej odpovedi nariadilo Andrejovi Dudášovi v súčinnosti s hlavným notárskym tajomníkom ministerstva vnútra Júliusom Pečuchom a povereným členom Župnej organizáciu HSĽS v Michalovciach priamo na vytipovanom mieste preveriť, či je zvolená lokalita po technickej stránke na zriadenie židovského pracovného tábora vyhovujúca.
13. januára 1944 o 9:00 h sa v Hanušovciach nad Topľou zišla päťčlenná delegácia. Ministerstvo vnútra zastupoval hlavný notársky tajomník Július Pečuch, župný úrad Šarišsko-zemplínskej župy podžupan Július Ličko, župnú organizáciu HSĽS v Michalovciach župný tajomník Michal Drábik a mesto Hanušovce nad Topľou notár tamojšieho obnovného notárskeho úradu Pavol Stano. Piatym členom delegácie bol tamojší rímskokatolícky farár Jozef Snak.
Práve prítomnosť rímskokatolíckeho farára, ktorý sa pôvodne obhliadky zúčastniť vôbec nemal, zohrala kľúčovú úlohu. Z protokolu vyhotoveného v daný deň totiž jasne vyplýva, že vytipované miesto po technickej stránke vzniku tábora v plnej mierne vyhovovalo. Jediným problémom bol fakt, že objekt kaštieľa mala v tom čase stále v prenájme stavebná firma Lozovský a Štefanec, ktorá realizovala výstavbu železničnej trate Prešov – Strážske. Ak by však ministerstvo vnútra po obhliadke hanušovského kaštieľa malo o objekt záujem, tento nepatrný problém by zaiste dokázalo bez väčších komplikácii vyriešiť. Ministerstvo vnútra sa ho však na základe stanoviska rímskokatolíckeho farára Jozefa Snaka zrieklo.
Hanušovský farár si uvedomoval skutočnú funkciu takéhoto zariadenia. V snahe zabrániť zotročovaniu a trýzneniu nevinných ľudí sa ako jediný zúčastnený delegát k vzniku pracovného tábora v obci vyjadril negatívne. Svoje stanovisko zdôvodnil tým, že „…z hľadiska cirkevného nepovažuje umiestnenie židovského pracovného tábora v tomto objekte za vhodné, pretože objekt je len asi na 40 m vzdialený od kostola a nedal by sa tak izolovať od kostola, aby to nepôsobilo rušivo na bohoslužby a pohoršivo na veriacich.“ Jeho šalamúnske zdôvodnenie bolo natoľko presvedčivé, že ministerstvo vnútra na jeho základe od myšlienky vybudovania pracovného tábora v Hanušovciach nad Topľou definitívne upustilo.
Negatívny výsledok obhliadky objektov v Hanušovciach nad Topľou predsedu slovenskej vlády Alexandra Macha a ďalších predstaviteľov ministerstva vnútra od realizácie ich plánu neodradil. V nasledujúcom období boli predstaviteľmi Šarišsko-zemplínskej župy a župnej organizácie HSĽS v Michalovciach vytipované ďalšie štyri lokality vhodné na tento účel – Nižný Hrabovec, Veľký Šariš, Pečovská Nová Ves a Ploské.
V obci Nižný Hrabovec mal byť židovský pracovný tábor vybudovaný na majetku grófa Ragáfyho. Vo Veľkom Šariši bol pre tento účel vytipovaný bývalý statok grófa Fönyvesa. V Ploskom bol zas k dispozícii tamojší kaštieľ s dvorom a so záhradou, ktorý bol oplotený a od obce úplne izolovaný. Nehnuteľnosť bola dokonca okamžite voľná. Jej nevýhodou však bola tá skutočnosť, že od najbližšej železničnej nakladacej stanice v Kysaku bola vzdialená až 12 kilometrov. V Pečovskej Novej Vsi boli vytipované dva bývalé židovské pozemky s priľahlými objektmi, ktoré boli taktiež ihneď k dispozícii. Výhodou Pečovskej Novej Vsi oproti Ploskému bol fakt, že v Pečovskej Novej Vsi sa nakladacia železničná stanica nachádzala priamo na mieste.
V priebehu prvej polovice roku 1944 sa na všetkých týchto miestach uskutočnili podobné prehliadky ako v Hanušovciach nad Topľou. K zriadeniu židovského pracovného tábora však ani na týchto, ani na iných lokalitách na území východného Slovenska napokon nedošlo. Do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa predstaviteľom štátnej moci nepodarilo nájsť vhodnú lokalitu. Po potlačení povstania tábor takéhoto typu stratil opodstatnenie, keďže na území Slovenskej republiky bola od septembra 1944 spustená druhá vlna deportácií židovského obyvateľstva do koncentračných táborov v nacistami okupovanom Poľsku a v Nemecku.
Hrôzy, ktoré sa udiali počas druhej svetovej vojny, nech sú pre nás mementom. Návšteva Osvienčimu nie je vôbec príjemná, avšak poučná, lebo nám priblíži skutočnosti, ktoré sa tam odohrali.
Pripomeňme si v tento deň tragédiu, ktorá sa nesmie opakovať. Verím, že v dnešnej vyspelej spoločnosti podobné tragédie nehrozia, a že sa o nich budeme rozprávať len ako o temnej minulosti. Nesmieme však zabúdať, že genocída v podobe holokaustu tu bola a pripravila o život milióny ľudí.
Ing. Ján Ragan
primátor mesta
Foto: Kaštiel Júliusa Dessewffyho v Hanušovciach nad Topľou, pri ktorom mal byť zriadený židovský pracovný tábor. Pohľad z kaštielneho parku – prvá polovica 20. storočia. Zdroj: historyweb