Celé jedno storočie od začiatku 17. do začiatku 18. storočia nieslo sa i v dejinách Vranova v znamení protihabsburských stavovských povstaní a s nimi úzko prepojených náboženských otázok.
Prvé povstanie vedené v prvej polovici 17. storočia Štefanom Bočkaiom sa priamo mesta nedotklo, poznamenalo však jeho hospodárstvo. Rekatolizačné úsilie zaznamenalo najväčší úspech roku 1672, keď zásluhou Márie Esterháziovej, vdovy po Jurajovi Drugetovi, boli do Vranova pozvaní členovia rehole pavlínov, ktorým darovala tzv. maďarský kostol. Na základoch bývalého františkánskeho kláštora im dala postaviť novú kláštornú budovu.
Do života mesta priamo zasiahli dve protihabsburské povstania, povstanie Imricha Thökölyho a Františka Rákócziho II. Ešte pred vypuknutím povstania zničili kuruci Imricha Tökölyho roku 1672 „slovenský“ kostol. Roku 1676 sa zmocnili mestečka a spustošili kláštor pavlínov. Počas svojho pobytu v meste (1682) najviac pozornosti venovali objektom katolíckej cirkvi. Do rúk evanjelikov vrátili „maďarský“ kostol a z pavlínskeho kláštora vyhnali mníchov. K stabilizácii týchto konfesionálnych treníc v meste došlo až roku 1686, kedy František Barkóczy obnovil rád pavlínov a zveril im do opatery farský kostol.
Následná rekatolizácia priniesla zmeny v náboženskej skladbe obyvateľov Vranova. Protestantské obyvateľstvo, ktoré v 16. a 17. storočí predstavovalo väčšinu, koncom 18. storočia takmer chýbalo. Roku 1826 z približne 1400 Vranovčanov sa k rímskokatolíckemu vyznaniu prihlásilo už viac ako tisíc. K nim a k vranovským evanjelikom a kalvínom pribudli aj prví gréckokatolíci. Vďaka výhodnej geografickej polohe sa Vranov stal vyhľadávaným mestečkom predovšetkým pre Židov prichádzajúcich z Haliče. Písomne ich máme doložených od roku 1770. Postupne sa stali druhou najpočetnejšou náboženskou komunitou Vranova. Veľmi nepriaznivou skutočnosťou v histórii Vranova spojenou s 18. storočím sa stala postupná premena mestečka zo slovenského na maďarské.
Z konca 17. storočia sa zachovali rímskokatolícke matriky. Z nich sa dozvedáme, že medzi najstaršie rodiny žijúce nepretržite vo Vranove až do 20. storočia patria Šepitkovci, Skliňárovci, Novákovci, Kurimskovci, Hájnikovci, Tkáčovci, Draveckovci, Kopkovci, Džurbalovci, Berešovci, Paličkovci, Melkovci, Nálešníkovci, ale aj niektoré ďalšie.
V 18. storočí do života mesta rušivo zasiahli viaceré pohromy. V apríli 1718 to bol veľký požiar, ktorý zachvátil celé mesto a silne ho poškodil. Požiarom utrpeli aj obidva kostoly a kláštor. V decembri 1778 a v apríli 1779 postihlo okolie Vranova zemetrasenie, ktoré narobilo veľa materiálnej škody.
Zdroj: Michnovič, Imrich, zostavovateľ: Dejiny Vranova nad Topľou. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1992.