Upútavky
Priemyselný park

PRIEMYSELNÝ PARK
INDUSTRIAL PARK

Katalóg investičných ponúk

Interaktívna mapa Vranova n.T.

Územný plán mesta

ÚZEMNÝ PLÁN MESTA VRANOV NAD TOPĽOU

MESTSKÁ INTERNETOVÁ TELEVÍZIA

MESTSKÁ INTERNETOVÁ TELEVÍZIA

Počasie
Streda 13.12.2017
aktuálne o 17:01
Preva?ne poloobla?no
teplota 0°C
predpoveď na zajtra
Preva?ne obla?no, preh?nky da??a so snehom
cez deň 4°C / v noci -1°C

« späť
Aktuality a oznamy » Udialo sa... » Spomienky na oslobodzovanie

Spomienky na oslobodzovanie

V čase druhej svetovej vojny bol Vranovský okres súčasťou Šarišsko – zemplínskej župy, ktorej vedenie sídlilo v Prešove. Do okresu bolo začlenených skoro 50 obcí. Podľa ščítania obyvateľstva v roku 1940 žilo v okrese 33 581 obyvateľov rôznych národností. Najviac bolo Slovákov – skoro 29 tisíc. Žili tu však aj obyvatelia národnosti českej (44 osôb), nemeckej (399 osôb bývajúcich hlavne v katastri obcí Michalok a Merník), maďarskej (64), poľskej (87 osôb bývajúcich v okolí Jasenoviec), ukrajinskej – rusínskej (80), a k židovskej sa hlásilo až 1 858 osôb. Náčelníkom okresného úradu vo Vranove bol vo vojnovom období Alexej Lejko.
Rozhodujúcou vládnou politickou silou (a vlastne aj jedinou) v okrese sa po celé obdobie svetovej vojny stala Hlinkova slovenská ľudová strana (ďalej iba HSĽS) a jej predstavitelia, ktorej okresným predsedom vo Vranove bol Alexander Džatko. Predstavitelia tejto strany vo Vranove a v celom okrese pomerne tvrdo plnili a presadzovali opatrenia, hlavne politicky a rasovo motivované, nariaďované “ zhora ” od svojich nadriadených začiatkom 40. rokov. 20. stor. Prejavovalo sa to zvlášť pri “riešení” tzv. židovskej otázky. Možno, že aj pod vplyvom ich prílišnej horlivosti došlo k radikálnemu poklesu počtu obyvateľov židovskej národnosti v okrese Vranov – z 1 821 Židov (r. 1941) na 24 Židov (leto r. 1944). Veľa Židov bolo odtransportovaných do koncentračných táborov (zvlášť do Oswienčimu) – najviac v roku 1942.
Predvojnové politické strany, ktoré pôsobili v politike na okresnej úrovni – komunisti, socialisti, sociálni demokrati a iní mali po roku 1938 zakázanú politickú činnosť pre nepriateľský postoj k novovytvorenému štátu. Ich stúpenci boli prenasledovaní (hlavne komunisti J. Sabo, Š. Demčák a iní, ktorí boli zatváraní do väzenia – Ilava), ale zároveň často aj napriek perzekúciám dávali svoje postoje najavo – prostredníctvom letákových akcií, občianskej neposlušnosti, slovnými prejavmi nespokojnosti a pod. Ťažkosti so štátnou mocou mali aj iní napr. aj JUDr. Cyril Daxner, vranovský advokát, ktorý bol známy tým, že bol tvrdým zástancom bývalej Československej republiky. Práve zo spomínaných osôb, ale aj mnohých ďalších nemenovaných, sa formovali účastníci budúceho protifašistického odboja – komunistického aj občianskeho. Formovanie odboja sa začalo už v roku 1942 a jeho ozbrojené formy už v lete 1943. Ozbrojená forma bola spojená s činnosťou partizánskych skupín, predovšetkým s činnosťou jednotky, neskôr partizánskeho zväzku Čapajev, ktorý od leta 1943 pôsobil v Slánskych vrchoch, ale svojim dosahom a pôsobnosťou zasahoval do okresov Prešov, Bardejov, Giraltovce a od roku 1944 aj do Stropkova, Humenného, Svidníka. Velenie čapajevovcov (Ľ. Kukorelli, I.K.Baľuta) spolupracovalo aj s inými partizánskymi jednotkami, ktoré v okrese Vranov vznikli (skupina Pučkov), alebo tu začali pôsobiť (hlavne v lete 1944 – jednotky Majorov, Za rodinu, Pugačev, Požarskij). Komunistický a občiansky odboj vo Vranovskom okrese pomerne dobre spolupracovali, hoci od štátnej moci im hrozili zvlášt v prvej polovici roku 1944 rozsiahle protiúdery nasmerované k rozbitiu protifašistického odboja (ich výsledkom bolo napr. zlikvidovanie partizánskej jednotky Pučkov, zatknutie pomerne značného počtu členov hlavne občianskeho odboja sformovaného okolo osoby JUDr. C.Daxnera a pod.). Výsledkom spolupráce bola pomerne slušná podpora existujúcich partizánskych jednotiek, ktoré svojimi ozbrojenými akciami oslabovali miestnu štátnu moc v okrese a na Slovensku. V lete roku 1944 sa k hraniciam Slovenska približoval sovietsko – nemecký front. Protifašistické sily na území Slovenska sa výrazne aktivizovali (vrátane ozbrojených zložiek pôsobiacich na území okresu Vranov). Zintenzívnili sa jednania so zahraničným odbojom (Londýn, Moskva), jeho predstaviteľmi a partnermi v protihitlerovskej koalícii.
Na Slovensku sa pripravovalo ozbrojené povstanie. Na pôde okresu Vranov v lete 1944 intenzívne rokovali vedenia partizánskych skupín s predstaviteľmi velenia východoslovenských divízií, ktoré sa mali aktívne zapojiť do povstania a vojenskou silou (vyše 20 tisíc vojakov) zabrániť v ďalšom posilňovaní nemeckej obrany na východe štátu. Tak sa mal vraziť klín do chrbáta nemeckej obrany v Karpatoch, čo malo napomôcť urýchliť postup Červenej armády a oslobodiť územie východného Slovenska. Povstanie prepuklo koncom augusta 1944, ale plány na východe sa nerealizovali podľa pôvodných zámerov. Napriek skoro dvojtýždňovému odporu partizánov a zvyškov vojakov z dvoch východoslovenských divízií (boje prebiehali hlavne na území okresu Vranov) sa nemcom podarilo stabilizovať situáciu na východnom Slovensku.
Termín oslobodenia sa však neustále približoval. Vojenská operácia Červenej armády v Karpatoch – na Dukle znamenala začiatok oslobodzovania Slovenska. Nemecké vojská viedli na Slovensku obranné boje a slovenská vládna moc slabla a chystala vojnové opatrenia. Týkali sa predovšetkým okresov východného Slovenska. Už v prvej dekáde novembra 1944 vydal okresný náčelník A. Lejko z Vranova príkazy na evakuáciu podľa vypracovaných plánov, ktoré predpokladali postupnú evakuáciu na základe existencie jednotlivých notariátov. Termíny odsunov sa dohodli aj s vedením nemeckých ortskomandatúr a poľných žandárov, ktorí mali evakuantov sprevádzať. Z predchádzajúcej dobrovoľnej evakuácie sa po čase stala nútená, pretože sovietsko – nemecký front sa ku koncu novembra výrazne priblížil k hraniciam okresu. Miestom evakuácie obyvateľov okresu sa mali stať okresy Liptovský Mikuláš a Ružomberok. Mnoho obyvateľov odmietalo odísť, ale aj velenie nemeckých vojsk nechcelo pustiť na evakuáciu schopných mužov, ktorých využívali pri stavbe obranných postavení a to aj v prednej bojovej línii, ktorá sa koncom novembra 1944 rysovala okolo obcí Slov. Kajňa, Malá Domaša, Žalobín atď.
Koncom novembra 1944 sa vojská Červenej armády – IV. ukrajinského front, v ktorého zostave bojovala l. gardová armáda gen.plk. A. Grečka a 18. armáda gen.por. Gastiloviča priblížili k riekam Ondava a Topľa. Tak sa začali niekoľkotýždňové boje o oslobodenie územia okresu Vranov.
Na územie nášho okresu sa prvé nemecké jednotky dostali už v období septembra 1944, keď boli nasadené na potlačenie Povstania, a časť z nich tu zostala až do ústupu. Spočiatku plnili iba tylové povinnosti. Na kelčianskom veľkostatku sa tak usadila skupina nemeckých vojakov – špecialistov na opravu poškodenej vojenskej techniky, v Zamutove sa zdržiavali asi dve čaty vojakov plniacich strážnu službu (vojenskú kuchyňu mali u Jána Mattu – Štoffu), aj v Nižnom Hrabovci boli vojaci, ktorí mali pravdepodobne na starosti dočasne zriadený “ tábor ” pre ruských zajatcov v priestoroch, kde dnes stojí základná škola. S približovaním frontu sa na územie okresu sťahovali aj frontové bojové jednotky, nie len nemeckej, ale aj maďarskej armády. Od 23. novembra 1944 sa začalo oslobodzovanie prvých vranovských obcí. V severovýchodnej a južnej časti okresu prebiehala nútená evakuácia obyvateľov a ustupujúce nemecké jednotky zanechávali za sebou zničené mosty, prach a popol po zhorených domoch. Len niekoľko príkladov. V Žalobíne zostalo z pôvodného počtu 115 domov celých iba 6 – 8 budov, v Kelči z 97 budov zostali celé 4 domy a kostol, v Malej Domaši z 58 domov zničili 53 budov, v Ondavských Matiašovciach zo 103 stavenísk zostalo 5 nepoškodených a pod. Do konca novembra 1944 postúpili ruské vojská až k rieke Ondave. Obe bojujúce strany preskupovali sily a nemci začali formovať na brehoch Ondavy svoju obranu, pričom chceli využiť rozvodnenú rieku. Od decembra 1944 až do polovice januára 1945 sa v podstate začala zákopová vojna, ktorá spočívala v podstate zo vzájomného delostreleckého a mínometného ostreľovania. Sovietskym vojakom sa ešte v priebehu prvých decembrových dní 1944 podarilo postúpiť o pár kilometrov na juhu smerom k Vranovu, ale aj to za cenu strát, pričom oslobodili obce Cabov, Davidov, Kamennú Porubu a iné. Ale celé už aj spomínané územie sa stalo na niekoľko týždňov bojiskom. Aké to malo dôsledky. Už oslobodené obce v južnej časti okresu, kde boli zakopaní Rusi sa stali terčom delostreleckých prepadov a vzájomných menších bojoch za účasti tankovej a obrnenej techniky. Hrozba zo strany nemcov číhala v smere od Hencoviec ( nemci v obci vypálili 80 domov a zničili aj kostol ) a ich opevnených bodov smerom na Banské a Vechec. Od severovýchodu v smere Sl. Kajňa – Kvakovce za Ondavou ovládali toto územie nemci a podporovali ich aj niektoré maďarské jednotky. Bolo tu aj tzv. pásmo nikoho, v ktorom sa často pohybovali aj miestni obyvatelia, ktorí sa nepodriadili evakuácii. Viacerí z nich sa stali obeťou ostreľovania (Michal Serafín a Alžbeta Kominská z Kamennej Poruby, Tomáš Rataj z Niž. Hrabovca, Jozef Michľo a Michal Jenčo z Kladzan, M a P. Berta z Dl. Klčova, Andrej Leško z Čičavy a iní).
V polovici januára 1945 sa podarilo prelomiť nemeckú obranu na Ondave a prvé sovietske jednotky vstúpili do opusteného Vranova 18. januára 1945, v ktorom zostalo len niekoľko desiatok obyvateľov skrývajúcich sa v pivniciach, či blízkom okolí mesta. Niektorí obyvatelia sa pred vojnovou hrôzou skrývali až v Merníku v opustených baniach. Osloboditeľov však privítali tí, ktorí tu v meste zostali. Mesto bolo ustupujúcim nemeckým vojskom čiastočne zničené a podľa niektorých údajov z 548 domov evidovaných vo Vranove bolo 10 úplne zničených, 16 čiastočne (medzi nimi hotel Praha, pošta, súd, či ľudová škola). Počas pobytu nemcov v meste bol značne zdevastovaný aj archív mesta a okresného úradu. V budove forgáčovského kaštieľa (nachádzalo sa tu aj sídlo okresného úradu) sa podľa niektorých tvrdení na sklonku roku 1944 nachádzalo aj nemecké väzenie, v ktorom boli internovaní zajatci a nemcom nepohodlné osoby.
V priebehu nasledujúcich dvoch dní – 18. a 19. januára postupovali ruské jednotky bez väčšieho odporu nepriateľa smerom k Prešovu. Oslobodzovali jednu obec za druhou. Neobišlo sa to bez strát na všetkých stranách. V obci Soľ mali nemci ešte pred ústupom poľnú nemocnicu (umiestnenú v miestnej evanjelickej škole) a na pozemku Andreja Hlada obyvateľa Soli zriadili cintorín, kde chovali padlých na bojiskách a v lazarete. V Hencovciach sú na miestnom cintoríne pochovaní traja nemeckí vojaci – G. Schmeide, H. Franke, K. Stache. V roku 1944 na cintoríne vo Vyšnom Žipove pochovali viacero nemeckých vojakov, padlých na fronte, alebo zomrelých v miestnom poľnom lazarete zriadenom v žipovskom kaštieli. V r. 1992 bolo na žipovskom cintoríne exhumovaných 22 nemeckých vojakov a prevezených na spoločný nemecký cintorín. Poľný lazaret a dočasný cintorín pre ruských vojakov bol zriadený v decembri 1944 v obci Nižný Hrušov. Straty na ľudských životoch však boli aj medzi civilným obyvateľstvom. Dňa 19. januára 1945 bol oslobodený už celý Vranovský okres a sovietske vojská už rýchlym tempom postupovali ďalej na západ smerom k Prešovu a Levoči.

Mgr. Peter Šafranko
Vlastivedné múzeum Hanušovce n.T.

« späť

aktualizácia: 01.03.2016 | počet zobrazení: 1517

Počet návštev od 21.02.2008: 2501098
Počet návštev dnes: 514
fb